Kto medzi ľuďmi nikdy nežil akoby za sklom, nevie čo je to pozerať sa na život cez lupu.
Iba slepý sa pýta na cestu. Múdry načúva rytmu svojich krokov.
Že sa každá obeť chce poľudštiť “hľadaním” boha, preskokom sa poľudštiť zbožštením čohosi či kohosi (že v bludnom kruhu produkuje autority) - to je predsa paradox. Obeť nie je Človekom: naplniť ju dokáže už len “božské”, nejaký druh všemoci (a i to je v nedohľadne…), či už vedecko-technická “všemoc”, či morálne-technická “všemoc”. Obeť je paradox; božstvá obetí nemajú nijakú cenu a sú prakticky vždy niečím očito paradoxné, protirečivé, hlúpe; sú nutnosťou - nie výrazom slobody. Obeť si neuvedomuje seba ako disponenta svojho života skrze svoju smrť ktorá nás tvaruje - v nás. Bábka “neumiera” (a nežije - nemá vnútra: potrebuje spásu z vonkajška).
Nedôjdeme k podstate psychických porúch ak ich nebudeme nazerať ako produkty moci, ako produkty bytia obeťou nejakej mocenskej mentality, ako výsledky žitia v mentalite moci - ktorá je bezmocná a patologizujúca vo veci realizácie človeka ako jednoty. Moci v podstate ide o to človeka - roztrieštiť, separovať, fragmentarizovať: učiniť ho chorým, závislým, krotkým.
Nemať svoju prítomnosť znamená byť obeťou: obeť si nutne žiada metafyzický priestor ak už nerealizuje fyzický (ak je bez vnútorného apelu). Štát, cirkev, veda, politická strana - všetka táto prostitúcia ducha: to všetko je metafyzika kde každý existuje len akoby - ako fragment, ako ozubené koliesko mašiny, ako nahraditeľnosť. Kde končí Človek tam začína funkcia.
Obete (apriórne) milujú dejiny (mapu moci) a to vo viere, že v nej objavia svoju podstatu, zmysel a ospravedlnenie toho že sú nebytím v ľudskej podobe (mapa je lešenie) , ba dokonca že ony - dejiny ako veda - sú rozriešením (odtiaľ tiež “svetový rozum” na všetky spôsoby): obeť nemá svoju prítomnosť (umenie - koré je vždy Tu a Teraz - mu je nanajvýš niečím nadbytočným a ľahkovážnym…). Všetko čo uprednostňuje nebytie (ťažisko v minulosti alebo budúcnosti), usvedčuje seba z bytia atrapou. Et cetera…Josef Šafařík.
Každý nástroj hľadá svojho muzikanta, každý muzikant nachádza svoj nástroj.
Koho prizma duše náš svetelný lúč neprepúšťa, ten sa našej dúhy pozbaví.
Čo je mŕtve na živom? Čo je živé na mŕtvom? Teraz to navrstvime…
Every artist aspires only for catharsis. He is doing it like a whole human being, not a fragment of mastership. He knows catharsis can be only holistic. Art is the signum of being, a holistic catharsis. Truthfull expression in sphere of Being is (cathartic and) beautiful. Beautiful - because he want to show how it is to be whole, how it is to be a human being, and not a fragment of any mastership (non-being). Every realisation of fullness (not just existence but real being…someone) is “searching” for its expression.”
Skrátka, v prvom rade sa zo mňa mal stať človek, umenie by z toho už vyplynulo samo. - Paul Klee
